„Modlil som sa, aby som nebol iný“ - Roman Samotný z Teplárne otvorene o ťažkostiach dúhových ľudí (RánoNahlas)

Ráno Nahlas

Pred rokom to bola jedna z bratislavských kaviarní, kde sa dobre cítila „inakosť“. Po 12. októbri spred roka je to TEPLÁREŇ, miesto, kde došlo k útoku na túto inakosť. Zostali po ňom mŕtvi Juraj a Matúš. Stali sa obeťami len 19-ročného radikála a jeho nenávisti. Nenávisti k politikom, židom a LGBTI+ ľuďom, čo neskôr ukázal jeho manifest plný rasistického, antisemitského a homofóbneho obsahu. Teror z Teplárne potom načas zaplnil námestia, priviedol sem mocných – a to aj zo zahraničia. A z Teplárne „miesta“ sa postupne stala platforma – ochrany a osvety o inakosti. Kde sme po roku? Téma pre Romana Samotného, ktorý je dušou Teplárne.

„Nenávistných prejavov voči našej komunite výrazny pribúda. A čo je smutné, po tom teroristickom útoku sme mali nádej, že by sa naše položenie mohlo zlepšiť, vidíme však opak: situácia sa ešte zhoršuje“, rozpráva Samotný.

Parlamentné voľby a kampaň pred nimi to ešte podľa neho vyostrila. „Naše životy boli terčom politickej kampane“, tvrdí. A ľudia sa po voľbách cítia posmelení: „želajú nám smrť, posielajú nás do koncentračných táborov, situácia sa pre výroky politikov ešte zhoršila“.

Aj preto podľa neho rastie potreba „bezpečných“ komunitných priestorov a platforiem pre LGBTI+ ľudí.

„Keď som začal v pubert riešiť príťažlivosť k iným, všimol som si, že tá smerom k mužom bola pre mňa akoby samozrejmosťou. Dospieval som však v čase, keď nebolo dosť informácií, netušil som, čo sa to so mnou deje“, rozpráva o svojom objavovaní svojej osobnej inakosti.

„Cítil som, že niečo je inak v porovnaní s mojimi spolužiakmi. A nerozumel som tomu. Bol som vystrašený, zmätený. Modlil som sa, aby som nebol iný“, spomína. Dodáva, že „po čase pochopil, že toto je jeho prirodzenosť, niečo hlboko v ňom, čo tvorí jeho identitu“.

Pomocou v tomto kritickom období odhaľovania svojej identity je podľa Samotného „chápavé a prijímajúce“ okolie. V jeho prípade to boli spolužiačky a mama.

„Keď som svojej mame v šestnástich rokoch povedal, že som gej, tak tá prvá reakcia bola taká, že síce sa im to nehodilo veľmi do plánu, no neprišlo odsúdenie. Cítil som vtedy v ich postoji to, že si naše dieťa a stojíme za tebou“. Roman Samotný hovorí, že toto bol preňho ohromný dar do nasledujúceho života. „Keď som pocítil, že mama ma proste berie takého, aký som.“

S Romanom Samotným sa v podcaste rozprávame aj o bezprostrenom čase po útoku na Tepláreň a ako sa pôvodná podpora verejnosti po roku zmenila až do nárastu nenávistných prejavov či volebnú dohru, ktorá síce z verejného priestoru poslala do minulosti exkotlebovcov, no vrátila politikov tipy Danko, Taraba či Kuffovci.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.